KTO SÚ DIVOSI(úvod z knihy
Weleslawa:Takí divokí)
Divokí sú, lebo sa nedali skrotiť. Cítia sa navzájom, vetria. Rovnaký rovnakého spozná. Rozoznajú tú divokosť v druhom. Niekedy skrytú, inokedy bujnú, do očí bijúcu, s vlajúcimi vlasmi. Bývajú v lese, na poľane, v starých domoch. Na samotách, skrytí v húští, v dolinách a neskrotení na okrajoch dedín. Dosť ďaleko jeden od druhého, no sledujúc sa poočku. A nechajú sa navzájom na pokoji. Nech si každý behá po svojom chodníčku. Ako sa mu chce.
Obchádzajú pasce. Celý život sa učia rozoznávať ich. Spoznať a včas zbadať nielen otvorené jamy, ale aj tie najskrytejšie, nenápadné, pod mäkkou trávičkou či návnadou, pekne voňajúcou, ešte krajšou napohľad. Zbadať a vyhnúť sa. A už nikdy nejsť po tom chodníku. Aj keby ti z celého lesa napokon zostal iba ten jeden jediný. Posledný.
Ako mestskí divosi vytŕčajú tesáky na obranu stromov, voľnosti, pocitu priestoru a stále plynúceho života. Sú takmer nespoznateľní a o to nebezpečnejší: pozri sa lepšie na ich činy. Pozri sa lepšie na ich tvár a za úsmevom uhladeného intelektuála uvidíš vycerené zuby divocha. Neochotného uhnúť zo svojho chodníčka voľnosti ani o piaď.
Nečakajú na potlesk, stačí im ich duša. Vyhýbajú sa ostrému svetlu a stretajú sa v tieni stromov. A ako vlci, radšej v podvečer. Ich stretnutia však bývajú bujaré. Píšťaly, bubny, hrkálky, spevy, až sa hora otriasa. (Niekedy aj múry.) A divotance, až zem duní.
No keď treba, vyjdú aj na svetlo, na otvorený priestor – a nekryjú si chrbát. A vtedy sa stane, že útočia. Vtedy sa vzácne aj spoja. Spoločenstvo, postavené proti inému, ktoré ich ohrozuje. Ktoré im siaha na to, bez čoho nemôžu žiť: čistú vodu, tichý les, husté stromy, priezračný vzduch. Slobodu. Vtedy ich nazývajú všelijako – nepáči sa im vlk, čo má ostré zuby a pazúry. Sú zlí, škaredí, ekoteroristi, extrémisti, anarchisti… Sú takí, lebo iní byť nevedia. Nechcú. A rokmi sa to iba prehlbuje.
Sú takí: takí divokí.